Co by mohl mít projekt s exotickým názvem Mauí chuapec z Radošovec společného s Mníškem pod Brdy? Jedná se o amatérský film inspirovaný knihami o Kájovi Maříkovi, na kterém už přes dva roky pracuje společenství dětí a mládeže při římskokatolickém farním úřadu ve slovenské obci Radošovce (okres Skalica), Rodzina veseuá. Přinášíme obsáhlý rozhovor se Silvií Kudláčovou, autorkou projektu, režisérkou a scénáristkou v jedné osobě.
Proč zrovna Kája Mařík?
V minulosti sme už natočili jeden film „Nebo nad močiarmi“ o sv. Márii Goretti a na jeho premiére sme sa rozprávali, že či ešte niekedy niečo natočíme. Takže tá myšlienka tu bola dlhšie. Z času na čas som o nej uvažovala a rozmýšľala, čomu dať prednosť. Rada čítam a mám veľmi obľúbenú českú autorku Vlastu Javořickú. Zaujali ma viaceré jej romány, no najviac sa mi páčili Granáty a Princezna. Uvažovala som teda nad týmito možnosťami, ale reálne som si nevedela predstaviť, kde by sme natáčali. Zabezpečiť honosné vily, starodávnu nemocnicu a pod. bolo nad naše sily i finančné možnosti. Začala som premýšľať nad jedným slovenským románom – Vymokliny. Často som premýšľala nad hlavnými hercami, ale nevedela som sa jednoznačne rozhodnúť. No a do tohto premýšľania a rozhodovania vstúpila kniha Školák Kája Mařík. Priznám sa, že som sa s ňou už raz stretla, približne dvadsať rokov dozadu. Niekedy po nežnej revolúcii ju u nás predávali v kostole vtedajší pán farár Albert Rehák. Ja, vtedy ešte študentka, som ňou pohrdla. Keď som videla na obale taký detský obrázok, povedala som si v duchu, že ja veru takú detskú knižku čítať nebudem. Potom prišiel rok 2010 a my sme sa cez leto vybrali do Slovenského raja. Doma som mala všetky knižky už dávno prečítané a chcela som niečo na dlhú cestu do auta. Jedno dievča z nášho spoločenstva mi donieslo Káju Maříka so slovami, že jej sa to páčilo, možno sa to bude aj mne (to dievča je sestra toho chlapca, ktorý nakoniec hrá Káju). Povedala som si, že dobre, keď nič iné nemám. Niečo som prečítala prvé kapitoly po ceste a celkom sa mi to páčilo, ale rozhodujúca bola až siedma kapitola, tá o trojkráľovej posviacke. Čítali sme si ju s dievčatami v izbe pred spaním a veľmi sme sa nasmiali na tom, ako Kája priviedol maminke i lesným nečakane pána farára, aby u nich „vykuřoval“. To, ako sa vzácna pani s Týnou doriadili lakom, smotanou i popolom bolo veľmi vtipné. Ako som tak nahlas čítala, len som naraz prestala a hovorím: „Toto by sme mohli natočiť.“ Dievčatá postupne zaspali a už ma počúvala len Šárka. Okamžite sa nadchla a pýtala si rolu Týny. A tak ju dostala. Prezradím vám, že počas natáčania, keďže to trvalo dva a pol roka, prišli na ňu aj chvíle, kedy svoje rozhodnutie ľutovala, pretože má veľa aktivít a časovo bývalo pre ňu dosť náročné všetko skĺbiť s natáčaním. Tak raz prišla s návrhom, či by ju v niektorom príbehu nemohli zabiť, aby už mala s tým pokoj, ale nakoniec to vždy zvládla k mojej a verím, že aj k svojej spokojnosti. Takže pri čítaní tejto kapitoly ma to chytilo a postupne sa mi to videlo stále viac možné zrealizovať. Okamžite ma napadlo aj to, že vhodným hlavným hrdinom by mohol byť Ondrej Chrenka. Nad Zdeňou som rozmýšľala dlhšie, ale myslím, že to bola dobrá voľba.
Potom ma tiež oslovili pekné medziľudské vzťahy v Lážove, akoby to bola jedna veľká rodina. Dnes sa to dosť vytráca už aj z dedín. Zaujalo ma, ako ľudia prežívali všedné dni, v ktorých pracovali a ako oslavovali sviatky, ktoré svojou výnimočnosťou pretkávali tie pracovné dni. Dnes pomaly nebudeme vedieť rozpoznať nedeľu a sviatok od pracovného dňa. V týchto príbehoch sú zachytené mnohé tradície, čo sa v ktorom ročnom období robilo. Všetko malo svoj čas, v ktorom bolo cítiť jedinečnosť daného ročného obdobia. Dnes už toto nemôžeme prežiť – Vianoce máme v obchodoch už od októbra, Veľkú Noc samozrejme tiež atď. a potom, keď tie sviatky naozaj prídu, nedokážeme to vnútorne prežiť, pretože už nám to ide aj ušami. Nič nám nie je vzácne, lebo všetkého sme presýtení.
Mňa toho na Kájovi postupne oslovilo naozaj veľa. Napríklad hry v lese (kto zo súčasných detí toto zažije) – válanie sudov, kotrmelce, lozenie po stromoch? – všetci sa bojíme kliešťov (možno ešte tak v počítačovej hre, ale málo kto v realite).
Kájova obetavosť, dobré srdce, ochota pomôcť, jeho typické poďakovanie: „Zapuac Pán Boh a nadel stokrá víc!“ – toto všetko ma jedným slovom chytilo.
Kdo vlastně film vytváří? Můžete nám představit Rodzinu veseuú?
Rodzina veseuá je spoločenstvo detí a mládeže, ktoré sa stretá pri farskom úrade v Radošovciach. Naším poslaním a náplňou je venovať sa mladším ako animátori a pomáhať im v živote na ceste k Bohu. Svojím príkladom poukazovať na skutočné hodnoty, ktoré sú v dnešnom svete dosť podceňované a znehodnocované.
Chceme pomáhať našim kňazom v pastorácii tých mladších a k tomu patrí všetko, čo mladých baví: letné tábory, výlety, hry, spev, šport, tanec, divadlo a tiež filmovanie.
Divadlom a filmom chceme priblížiť posolstvo spracovaných príbehov tým, ktorí málo kedy siahnu po dobrej a hodnotnej knihe. (Zdá sa mi, že deti dnes málo čítajú.) Zároveň sa takýmto projektom chceme poďakovať všetkým našim dobrodincom, teda všetkým, ktorí nás duchovne i hmotne podporujú.
Schádzame sa v Pastoračnom centre Sv. Jána Pavla II. Tu sa snažíme vytvárať spoločenstvo, ktoré má mať rodinného a veselého ducha – Rodzina veseuá. Nie vždy sa to podarí, deti prídu do puberty a dajú prednosť pochybným partiám flákajúcim sa po ulici a po hostincoch. Vďaka Pánu Bohu, napriek tomu stále ostáva také jadro, pár ľudí, ktorí sa snažia vyvárať isté zázemie, že je medzi koho sa vrátiť, prísť, či už cez víkend z internátu, alebo aj cez týždeň po sv. omši.
Od decembra 2006 sme zaregistrovaní pod Združenie saleziánskej mládeže DOMKA v Senici.
Co je vlastně cílem vašeho projektu? Nemáte žádnou propagaci na internetu, předpokládám, že film tedy tvoříte hlavně pro vlastní potřeby vašeho společenství…
Cieľom tohto projektu je robiť s deťmi a mládežou niečo zmysluplné. V tejto odpovedi doplním a ešte trocha rozviniem odpoveď na predchádzajúcu otázku, pretože ciele nášho spoločenstva a tohto projektu sa tu v podstate stretajú a tak sa už nechcem opakovať.
Spája sa v tom však aj viacero menších cieľov. Jedným z nich je tak trochu aj moja osobná túžba – vidieť sfilmovaného Káju Maříka. Potom aj to, že niečo tu po nás zostane a čím to bude staršie, verím, že tým to bude vzácnejšie. Ja osobne neviem prísť na chuť nejakým moderným rozprávkam, mám rada rozprávkovú klasiku a mojím obľúbeným večerníčkom bol Krakonoš. Páčilo sa mi zariadenie chalúpky aj kostýmy, len mi tam chýbala živá príroda. Takže aj toto ma ovplyvnilo. Dnes si mnohé deti ani nevedia predstaviť, ako sa žilo v minulosti, tak aj prostredníctvom týchto pár príbehov by sme im to chceli priblížiť.
Je to zároveň darček pre našich občanov a ako som už spomínala aj pre všetkých našich dobrodincov. Netuším akými cestami a kam všade sa DVD dostane, ale pravdepodobné je, že asi všelikde. Jedna pani mi hovorila, že ho bude posielať rodine do Prahy, druhá rodine do Austrálie, ja do Talianska a do Francúzska.
Okrem toho máme už pozvania od niektorých farských úradov, aby sme to k nim prišli premietnuť, takže plánujeme s tým takto ponavštevovať okolité farnosti.
Takto by som v skratke zhrnula odpoveď na otázku, pre koho tento projekt robíme.
Čo sa týka našej propagácii na internete, tak to je na dlhú reč. Už asi tri roky, možno aj štyri sa chystáme vytvoriť si webovú stránku, len akosi nemáme svojho človeka, ktorí by to vedel uviesť do života. Je to stále v štádiu rozpracovania a stále sa to nehýbe smerom k spusteniu. Spomenula som chlapcovi, ktorí nám s tým sľúbil pomôcť túto Vašu otázku a tak teraz dúfam, že ho Váš záujem bude aspoň troška motivovať k dokončeniu.
Které Kájovy příběhy jste zpracovali na první DVD?
- 6. kapitolu – Zdeňa je chorá.
- 11. a 12. kapitolu spolu – Kája so Zdenkou pasú husičky.
- 16. kapitolu – Káju učí Zdenku kotrmelce.
- 17. kapitolu – Pán lesný vypláca chlapcov.
- 36. kapitola – Pred Božím Telom.
- 37, 38 a 39 kapitolu – Božie Telo – z týchto troch som nejako urobila jednu, ale starého Vinklera som vypustila, lebo sa mi to zdalo príliš náročné s toľkými komparzistami a tak som sa zamerala len na tú procesiu.
Vyberala som si príbehy, ktoré sa mi najviac páčili.
Pôvodne som chcela, aby na každom z troch plánovaných DVD bolo 5 príbehov, ale nakoniec som sa rozhodla, že na tom prvom bude až šesť. Pretože piaty príbeh, v ktorom sa Kája so Zdeňou tešia na procesiu Božieho Tela, by nebolo dobré oddeliť od šiesteho príbehu, v ktorom je už Slávnosť Božieho Tela aj s procesiou.
Jak dlouho první DVD vznikalo?
Natáčať sme začali asi po ročnej príprave. Najskôr som nad tým len premýšľala, čítala príbehy znova dookola a uvažovala nad nimi. Keď som sa rozhodla pre Ondreja a Barboru, snažila som sa ich najskôr skamarátiť. Raz boli obaja v našom Pastoračnom centre a Ondrej chcel, aby sa s ním niekto išiel hrať stolný futbal – kalčeto. Rýchlo sme tam doviedli Barborku, že nech ide ona, aspoň sa skamarátia. Lenže o chvíľku sme počuli výkrik: „Zeberte je preč, ona je mauá a neví to.“ Takže, nebolo z toho nič. Asi by si ju radšej prevychoval na chlapca, ako Kája Zdeňu. Čo sa mi však nedarilo plánovane, podarilo sa neskôr celkom prirodzene. Na nejakom stretnutí som deťom rozdávala cukríky a naraz sa ku mne pritočil Ondrej a šepkal mi: „Dauas aj Barborke? “ No, odpovedala som mu, že samozrejme, že som dala aj jej. V duchu som sa však veľmi tešila, že má o ňu starosť. Tak sa začalo kamarátstvo medzi Ondrejom a Barborkou a mohlo sa začať aj medzi Kájom a Zdeňou.
V tom čase som stále premýšľala, kde budeme točiť, spolu s niektorými mladými sme pochodili po vinohradských búdach. tak sa u nás hovorí týmto chatám, ktoré máme vo vinohradoch. Niektoré sú pekné starodávne a aj vo vnútri po starodávne zariadené. Kájovu kuchyňu sme vybrali tam, Zdeninu zase na Havrane (neďaleká osada), kde si kúpili chatu rodičia troch detí z nášho spoločenstva. Ostatné izby a miesta sme riešili až potom priebežne, podľa toho, čo sme do ktorého príbehu práve potrebovali. Ja som si na začiatok napísala asi prvých 5 príbehov a všetko ostatné až postupne. Bolo to náročné v tom, že jedno sme točili a iné som písala, potom sa mi to už niekedy v hlave aj plietlo. No, nemohla som sa zdržovať písaním všetkých 15tých príbehov dopredu, pretože by to dlho trvalo a deti už dorástli do potrebného veku. Obaja mali o rok viac, ako Kája so Zdeňou. Ondrej 6 a Barbora 5. Tak už sme museli začať, bol najvyšší čas, nemohli sme už odkladať. Išlo to však presne tak, ako som si to predstavovala, lebo keď boli menší, nevedeli sa tak sústrediť, ani by toľko nevydržali. Ono sa to nezdá, ale natáčanie je dosť náročné a unaví človeka. Po prvom natáčaní mi Ondrejova mamka povedala, že zaspal oblečený na zemi, tak ako prišiel a chcel jej všetko porozprávať.
Ešte som chcela spomenúť, že stále sme nemali Kájovu hájovňu zvonku. Nič na okolí sa mi nepáčilo. Zdeni sme vybrali ako lesovňu hájenku vo Viešťanských hájoch a pre Káju sme nemohli nájsť. Viac krát som si cestou do práce z autobusa všimla v susednej dedine, ako majú pri jednom dome pekne po starodávne upravené okolie. Napadlo ma, že tam by sme mohli spraviť nejaké zábery. Zisťovala som si, kto tam býva a potom sme sa tam išli pozrieť. Keď nám domáca pani otvorila, nestihli sme ani poriadne vysvetliť, čo chceme, už nás viedla na dvor. A keď sme sa ocitli na dvore, v tej chvíli som sa cítila, ako v príbehu o Narnii, kde deti prešli cez skriňu a ocitli sa v rozprávke. Pred nami stála nádherná hájovňa – prerobená zo stodoly – so zelenými oknami. Bola akoby vystúpená z obrázka v knižke, akoby sme sa naozaj ocitli u Maříkov.
Spätne to hodnotím tak, že som v tú chvíľu pocítila Božie požehnanie pre tento projekt. Nebeský Otec toto pre nás chystal dávno pred tým, než sme sa rozhodli nakrúcať. S otcovskou láskou to pre nás pripravil skrze ruky týchto dobrých ľudí, ktorí mali s nami trpezlivosť a ochotne nás prijímali každý raz, hoci sme pre nich boli celkom cudzí.
Ešte som ale nedala konkrétnu odpoveď na konkrétnu otázku. Takže, prvé DVD sme začali točiť 14. apríla 2012 a dotočili sme 12. augusta 2012. Potom to už bolo v rukách kameramanov, ako to oni stačili strihať a opravovať. Keďže sme popritom ďalej točili a oni samozrejme chodili do práce a okrem toho točili a strihali rôzne svadby a pod., tak to DVD sme dokončili dá sa povedať do konečnej podoby až teraz v septembri 2014. Na začiatku prázdnin 2014 sme tam ešte dotočili taký kratučký úvod, v ktorom sa Kája Mařík predstaví, že kto vlastne je, kde býva a pod.
Upoutávka okamžitě zaujme velkým množstvím komparzistů v záhorských krojích a hezkým vizuálním zpracováním (kostýmy hlavních postav, kroje komparzistů, výběr lokací), celé to muselo být hodně náročné na organizaci…
Teším sa, že kostýmy i vybrané lokality sa Vám páčia. Je pravda, že organizácia okolo natáčania procesie bola veľmi náročná. Navyše takmer všetci členovia Rodziny veseuej boli v krojoch. Z tých našich animátorov mi ostali na pomoc pri konkrétnom natáčaní len dvaja a ešte nám pomohol jeden chlapec z Čárov, ktorý nám nosil prenosný megafón, aby sme mohli procesiu usmerňovať cez mikrofón. S prípravami pred nakrúcaním samozrejme pomáhali viacerí. Ochotné ženy už deň predtým uplietli vence, ktoré sa potom dali na podstavce, na ktorých sa niesli sochy. Ďalší ľudia pomohli pripraviť štyri oltáre. Starosta sa postaral o zákaz prejazdu áut počas natáčania v našich vinohradoch. Obecný úrad tiež pomohol vyhlasovaním oznamu o komparze. Tiež v kostolných oznamoch nám vyhlasovali asi po tri nedele tieto oznamy. Kto teda chcel, mohol sa zapojiť, vlastne celá dedina, pretože sme potrebovali celú dedinu vytvoriť. Nebolo to teda obmedzené, že potrebujeme len ľudí istého stavu. Potrebovali sme ženy, mužov, deti, mládež, starých, mladých – každého, kto bol čo len troška ochotný. Podmienkou bolo len prísť v kroji a upraviť sa tak, aby to vyzeralo, ako pred sto rokmi. V oznamoch boli upozornenia na to, aby neboli dievčatá namaľované s nalakovanými nechtami, nemali moderné sponky a topánky, ale ak nemajú čižmy, tak aspoň niečo, čo sa troška hodí do tej doby. Zabezpečili sme si tiež pani doktorku so sestričkou, keby niečo, aby bola zabezpečená prvá pomoc. Ružencové spoločenstvo sa nám zase postaralo o občerstvenie, hlavne teda o vodu. V ten deň, keď sme točili – 1. júla 2012 bola 40 stupňová horúčava. Preto bolo všetko oveľa náročnejšie. Modlili sme sa predtým, aby nepršalo, že by nám Pán Boh dal, aby sme nemuseli všetko chystať ešte raz, ale že vymodlíme až toľko tepla, to sme nečakali, ani nechceli… :-) Počas natáčania som tŕpla, či už toho nebudú mať ľudia dosť, či nepoložia zástavy a sochy a neujdú. Zbytočne som sa však obávala, okrem toho, že jedno dievčatko poštípala osa, jednu dievčinu odreli čižmy, jednej starenke museli dať liek pod jazyk a niektoré staršie ženy si museli ísť sadnúť, lebo už nevládali stáť, sa nič extra vážne neprihodilo a celé to prebehlo v pokojnej atmosfére.
Všichni ti komparzisté tedy vystupují zdarma, ve vlastních kostýmech, ve svém volném čase. To je v dnešní době těžko uvěřitelné…
To určite áno, ale vďaka Bohu ešte sa nájdu aj takí. Mnohí z nich boli príbuzní členov nášho spoločenstva. Ja som všetkým veľmi vďačná a k tomuto natáčaniu som aj kameramanmi pristupovala s veľkou bázňou. Neviem, čo koho konkrétne motivovalo, ale myslím si, že nám chceli pomôcť a iste aj to, že chceli, aby sa aj takýmto spôsobom zachoval a prežil náš kroj. Mne sa už ťažšie k tomu vracia, lebo je to vyše dvoch rokov. Teraz pred mesiacom sme totiž natáčali podľa plánu už posledný príbeh do tretieho DVD a v ňom som si prežila niečo podobné, čo sa komparzu týka. Zdalo sa mi to ešte náročnejšie a mám to teraz tak živšie pred očami, ako to Božie Telo. Je to príbeh birmovky Káju Maříka. Stavali sme slavobránu, pri ktorej dedinčania vítali biskupa, ktorý prišiel na koči a potom následne sme točili obrad birmovky v kostole a hostinu biskupa s kňazmi na fare. Museli sme zohnať koč a liturgické oblečenia, vymyslieť, čo sa bude podávať na hostine, zabezpečiť kuchárku, ktorá to navarí. No jedno i druhé natáčanie s komparzom bolo veľmi náročné. Teraz sme mali ľudí v komparze približne 80. Na procesii až okolo 120–130. Nevieme to presne, lebo nie všetci šli autobusom, ktorí sme im zabezpečili, ale mnohí prišli vlastnými autami.
Káju Maříka jste přenesli do Záhoří, postavy mluví záhoráčtinou, ostatně jméno vašeho společenství (Rodzina veseuá) a zvolený název filmu (Mauí chuapec…) nás na to okamžitě upozorní. Jedná se o stále živý jazyk ve vašem regionu?
Tento jazyk je v našom regióne stále živý a rozprávajú ním v podstate všetci a takmer všade. Pri písaní scenára som pracovala s českou knihou, ale aj so slovenským prekladom. Musím povedať, že slovenský preklad nie je ani zďaleka taký vtipný, ako český originál. Nevieme to tak v Slovenčine vyjadriť a tak ma napadlo, že naše nárečie má k češtine určite bližšie, ako keby to bolo v spisovnej Slovenčine. Aj deti potom prirodzenejšie rozprávali.
Nezkažený Kája „z lesů“ je v knihách představován jako protiklad většiny dětí i dospělých z městečka Lážova a později z Prahy. Z tohoto kontrastu postav vytěžila autorka řadu zápletek. Neztratil příběh část své dynamiky, když jste Káju přenesli z maloměstského do čistě vesnického prostředí?
Je to možné i ja si to tak myslím, ale keby som sa mala rozhodnúť znova, robila by som to tak isto. Pred tým, než som začala písať scenár, musela som riešiť a zvažovať viacero vecí. Natáčať v češtine by sme však nezvládli, ani by to asi nebolo vhodné. Slovenčina, ako som už spomenula mi nepasovala do úst tých dvoch detí a keď som sa rozhodla pre kompromis – teda pre záhoráčtinu, zdalo sa mi divné, aby sa ten príbeh odohrával v Čechách a tak som preniesla k nám. Potom som premýšľala nad zmenou mena hlavných postáv, ale nakoniec som od toho upustila. Nič vhodnejšie ako Kája ma nenapadlo.
Film o Kájovi Maříkovi není váš první filmový projekt, máte za sebou film o italské světici Marii Gorreti. Co dalšího jste už zpracovali? Jaké plány máte do budoucnosti?
Film „ Nebo nad močiarmi “ o sv. Márii Goretti sme natáčali v roku 2005 a premiéru sme mali na jar v roku 2006. Bol to vtedy dosť náročný projekt, avšak s Kájom Maříkom sa to nedá ani porovnať. Myslím, čo sa týka náročnosti. Vtedy mal kameraman len obyčajnú kameru, teraz však už natáčame s profesionálnou kamerou. Čo sa mňa týka, pred natáčaním Márie Goretti som o natáčaní vedela veľmi málo, ale práve pri tomto projekte som sa veľa naučila. Mauí chuapec z Radošovec je v porovnaní s našim filmom o sv. Márii Goretti na oveľa vyššej úrovni, ale aj tak by som si to vedela predstaviť oveľa lepšie. Na druhú stranu, keď si predstavím všetky ťažkosti, ktoré boli s natáčaním spojené, som veľmi spokojná a vďačná. Už len to, dať do kopy všetkých ľudí, aby všetci mali voľno vtedy, keď môže kameraman, bolo ťažké. Čím viac ľudí bolo v príbehu, tým náročnejšie to bolo. Potom dohodnúť a vybaviť okrem ľudí aj miesta, autá, nachystať kostýmy, no to sa nedá ani vymenovať, to najlepšie chápe ten, kto sa toho zúčastnil. Každý scenár som si musela niekoľkokrát doma v hlave prejsť do podrobností, premyslieť a podľa toho urobiť zoznam všetkých vecí, aby sa nič nezabudlo. Potom tie veci zabezpečiť a naložiť do auta. Na pľaci si znova všetko prejsť v hlave, vysvetliť kameramanovi. Veľakrát sa nedarila povedať nejaká replika a niekedy bolo tak, že dlhý text išiel bez problémov a jedna krátka vetička sa pokazila aj desať krát. Niekedy si herec vetu pozmenil tak, že dávala význam, ale bolo treba potom troška prispôsobiť nasledujúci text, preto som musela dávať veľký pozor, ako sa vyslovená veta vyvinie, to sa všetko muselo riešiť za pochodu. Popritom som musela sledovať, či sa herec nepozrel do kamery a veľa rôznych drobností, ktoré nám niekedy asi aj ušli. Väčšinou sme točili soboty a sem tam aj v nedeľu po obede. Jeden raz to bolo v pondelok, kvôli snehu, lebo sme mali strach, že do víkendu nevydrží a tak sa Kája aj so Zdeňou museli vypýtať zo školy. To im pravda vôbec nevadilo, ako všetkým žiakom :-)
Pýtate sa, čo ďalšie sme spracovali. Spomeniem ešte videoklipy svätých. Sú to kratučké príbehy o svätých, ktorých znázornili deti a mladí z Rodziny veseuej. To sme robili na podnet nášho bývalého pána kaplána Mariána Meňuša, ktorý to natáčal aj strihal. Je to jeden vzácny kňaz, ktorý pre naše spoločenstvo veľa urobil hlavne tým že sa nám počas svojho pôsobenia intenzívne venoval. Potom už len muzikál: Pilátova žena a divadelné predstavenia: Quo vadis, Domine?, Tajomstvo našich hôr, Na hody muzika vyhrávaua a teraz naposledy : Obeť spovedného tajomstva. Do budúcnosti plánujeme dokončiť II. a III. DVD – Mauí chuapec z Radošovec a okrem toho sa chceme naďalej venovať takým tradičným veciam, čo vždy robíme – Jasličková slávnosť – vždy na Božie narodenie u nás v kostole a koledovanie Dobrej noviny po celej dedine, do ktorého sa tento rok plánujeme zapojiť už po 16 krát.
Spomeniem aj to, že sme vydali 5 rokov po sebe katolícky kalendár, v ktorom boli fotografie detí prezlečených za svätcov. V každom mesiaci jeden svätí, ktorí mal v tom mesiaci sviatok. Teraz na rok 2015 sme pripravili katolícky kalendár tiež, ale teraz sú v ňom fotografie z natáčania o Kájovi.
V jaké fázi jsou další části projektu o Kájovi, tj. druhé a třetí DVD?
Druhé DVD je v štádiu strihania a tretie teraz dokončujeme, teda dotáčame.
O vašich projektech se na internetu dá najít jen velmi málo informací, nemáte webovou stránku, vaše upoutávky nejsou dostupné na YouTube. Není to škoda?
Určite to škoda je, ako som už spomínala, čo sa týka webovej stránky, už dlhšie si ju chceme zriadiť, ale chlapcov, ktorí si to vzali na starosť zrejme prešlo prvotné nadšenie a akosi to zostalo stáť na bode mrazu. Dúfam, že po prečítaní tejto vašej otázky sa troška prebudia a posunie sa to smerom dopredu.
Pokud by někdo z našich čtenářů měl zájem o DVD, jak je možné je získat?
Najlepšie bude, ak mi záujemca napíše na emailovú adresu kudlacovasilvia@gmail.com a prostredníctvom nej by sme sa potom osobne dohodli.
Se Silvií Kudláčovou si povídala Helena Tesařová
Zdroj: www.skolakkajakamarik.cz. Zveřejněno se souhlasem redakce.














